reklama

Radšej auto z AAA Auto, než cestovanie Železnicami SR

Človek by ani neveril, že kým uvidím konečne hory rodného kraja, prežijem ľahký otras celého organizmu a stratu viery v spoľahlivosť niektorých inštitúcii na Slovensku.  Doma, rozumej sever Slovenska, malebné pohoria Zamagurskej vrchoviny, v diaľke štíty Vysokých Tatier, čerstvý ružbažský vzduch , som nebola už mesiac. Skoro stále sa mi podarí cestovať domov autom s ockom a bratom. Ale niekedy som odkázaná na vlakové spojenia, a za poslednú dobu mám pocit, že ŽSR robia všetko preto, aby som presedlala na autostop, prípadne si urýchlene zakúpila vlastné auto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Minulý pondelok som si ku večeru šla zakúpiť cestovný lístok na železničnú stanicu Petržalka. Cestovať som chcela v sobotu. Prídem ku okienku, nikde nikoho, tak som sa tešila, že nemusím čakať v rade. Poprosím si lístok, pani mi ho vydá. Skontrolujem si, či mám miestenku ozaj pri okne , ako som si želala (neskôr bude práve to miesto ešte dosť dôležité). Platiť mám 520,- SKK. Podávam tisíc korún. Pozrie sa na mňa a rečie: „Ale MUSÍTE mi dať drobné , najlepšie presne, pretože ja v kase nemám žiadne slovenské peniaze, a teda Vám neviem ani vydať.“ Dívam sa na ňu a počujem sa vravieť: „Ako prosím? Nemáte slovenské peniaze?“. Ona: „No nie, nemám, tu si lístky kupujú všetci v eurách, veď cestujú do Rakúska.“ Aha, takže vlastne sme na Slovensku, stojím pri okienku Železníc Slovenskej republiky, len mám tú smolu, že si tu kupujú lístky Rakúšania a ľudia v Rakúsku pracujúci, a preto nemá pani pri okienku, inak zamestnankyňa ŽSR, majúca slovenskú kasu, v danej kase ani halier slovenských. Pozriem na priateľa, či reku nemá drobné, ale keďže sme obaja predtým vybrali extra na túto príležitosť z bankomatu peniaze viem, že ani u neho drobáky nebudú. Platím teda kartou, veď čo, že to mam aj s bankovým poplatkom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V sobotu ráno o 5.15 hod pobehujem po stanici a zháňam si niečo na čítanie. S dobrým pocitom, že mám ešte času dosť, si skontrolujem číslo vozňa a sedadla. Vozeň číslo 407 , sedadielko pri okne, paráda, budem sledovať krajinu, číslo 31. Prídem na nástupište, nastúpim do „svojho“ vozňa a hľadám si miesto. Nájdem to v pohode, ale niečo mi tu nesedí. Pozerám ešte raz na lístok, potom na sedadlo. Na miestenke mám miesto 31 okno, v skutočnosti v kupé sedadlo 31 je pri chodbičke. Pýtam sa pre istotu slečny, čo sedí vedľa mňa, či som v správnom vozni, ona mi to len potvrdí. Hm, som v pomykove. Sadám teda na „svoje“ sedadlo a „pením“. Idem si extra zakúpiť miestenku týždeň pred cestou, aby sa mi miesto ušlo pri okne, a nakoniec skončím niekde úplne inde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sledujem dianie okolo mňa. Nastúpi mladý párik. Začnú obaja, značne nervózni chodiť hore dole po chodbe a neustále si porovnávajú svoje lístky s označením na jednotlivých kupé. Noóó vyzerá to, že tu niečo nie je v poriadku. Napnem teda uši, slečna už je značne rozčúlená. Vysvitne, že keď si lístky kupovali, mali s priateľom sedadlá vedľa seba. Teraz ona miesto má, sedadlo jej priateľa neexistuje. Chalanisko to prejde ešte raz, ale fakt, jeho sedadlo vôbec neexistuje, hoci na neho drží v ruke miestenku. S nechápavým výrazom teda zasadne na miesto vedľa svojej priateľky s tým, že keď príde sprievodca, tak sa ho na to spýta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzitým ku nám do kupé nastúpil starší pán, okolo sedemdesiat rokov mohol mať. V rukách noviny, trošku zarazene pozrel, ale potom zaujal miesto pri okne. A tu zase jeden študák. Chodí hore dole po chodbe vozňa, doslova „čumí“ na svoj lístok a prezerá si označenie sedadiel. Nakoľko to nie je prvý prípad, poviem mu, že dnes svoje miesto hľadalo už okolo 20 ľudí. Začne mi vysvetľovať, že hoci má na lístku číslo sedadla 47, v danom vozni také číslo vôbec nemajú. Vravím mu, že je dnes fakt už asi dvadsiaty........Hodí si teda ruksak do vedľajšieho kúpe, kde by sa teoreticky mohlo nachádzať jeho sedadlo, a ide si nájsť sprievodcu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stále ešte stojíme v Bratislave, a fakt, za takých dvadsať minút si zhruba taký istý počet cestujúcich nevedelo nájsť svoje miesto na sedenie. Išlo prevažne o miesta 17, 19, 27, 29, 37, 39..... ďalšie čísla si doplňte :O) Konečne sa pohneme smerom na Trnavu. Akurát tesne pred Trnavou dôjde sprievodca. Kontroluje lístky. Osloví ho slečna, ktorá s priateľom nevedela nájsť svoje miesta. Spustí na ňu veľmi, ale veľmi škaredo, nech si ide jej priateľ sadnúť do prvého kupé v danom vozni, že je tam miesto. Príde k nám, kontroluje a odchádza. Aj som rozmýšľala, že sa ho spýtam na to moje miesto, prečo nie je pri okne, keď tak na miestenke stojí, ale vykašlala som sa na to. Možno aj kvôli tomu, že bol fakt nepríjemný, a asi by som sa rozplakala, keby na mňa začal hulákať....

V Trnave nastúpi jeden pán, ktorý staršieho pána s novinami, sediaceho pri okne vyzve, aby mu uvoľnil miesto. Ujo sa dvihne a nevie, čo má robiť. Nakoľko nikto z mojich spolusediacich nejaví záujem, prihovorím sa mu. Vysvitne, že aj on má miesto také, čo neexistuje. Príde mi ho veľmi ľúto. Veď keď som ja mala pred sprievodcom strach sa niečo spýtať, čo on...Ponúknem mu svoje miesto a idem za sprievodcom. Priznám sa , že už dosť nabrúsená (aj keď s veľkým strachom..). Dobehnem sprievodcu s tým, aby sa k nám do kupé ešte vrátil, že treba niečo vyriešiť. Pozrie na mňa štýlom „neotravuj“, ale dostane zo seba, že hneď je tam. Keď konečne dokvitne k nám, je nepríjemný, podráždený. Vravím mu, že tu ujo si nemá kde sadnúť, lebo miesto, aké ma uvedené na miestenke neexistuje. Spustí na mňa, že každý má v tomto vlaku svoje miesto, nie je možné, že miesto nemá. Staviam sa do obrannej pozície, a rovnako hnusným tónom mu poviem, či si dnes nevšimol , že dosť veľa ľudí chodí bezbranne po vozni hľadajúc si svoje miesto. Nakoniec z neho vyjde, že pôvodne mál ísť daný vozeň „autobusovehé typu“ (v takom type vozňa to vyzerá skoro ako v autobuse, neviem, ako to správne nazvať..... je to otvorený priestor, kde v každom „ako keby kupé“ je osem miest, kým v klasickom na jedno vychádza šesť miest). No a niekto nedal ten typ vozňa, ale klasický „kupéčkový vozeň“, a tým pádom ukrátil v každom kupé dvoch ľudí o svoje miesta. Nevravím, stáva sa, aj keď je to trochu zvláštne.....

Ide mi ale o to, že celý čas to sprievodca vedel, ale k cestujúcim sa správal štýlom, že my vlastne môžeme za to, že máme sedadlá, ktoré si nevieme nájsť, a pobehujeme mu po vlaku, keď máme dávno niekde sedieť. Nakoniec toho uja vzal zo sebou, a usadil ho do prvého kupé , ktoré bolo nejaké neutrálne, lebo tam usádzal všetkých nešťastníkov, s neexistujúcimi sedadlami.

A tak sa mi môj výlet domov začal parádnym vytočením sa o pol šiestej ráno, v peknú slnečnú sobotu :O)

A prečo má článok v názve AAA Auto, keď sa tu nikde nespomína?! No, to si prečítate hneď zajtra. Lebo cestovanie so Železnicami Slovenskej republiky, je veru niekedy riadne veselé......                                            

Miroslava Sčensná - Harvanová

Miroslava Sčensná - Harvanová

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...zo škôlky prestúpila rovno na základnú školu O)) Milujem slovenskú a českú hudbu a mojím snom je naučiť sa hrať na gitare :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéLen tak.....Nezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu