reklama

Hra osudu

„Melánia stoj! Vravím ti, počkaj na mňa!“ Zastala. Nechcela sa otočiť, vedela, že to nemôže byť náhoda. Veľmi, veľmi váhavo sa obzrela. To snáď nie je pravda.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dívala sa na malé, asi osemročné dievčatko, za ktorým sa hnala jeho mama. Áno, vedela naisto, že to je jeho mama, nakoľko sa s ňou už raz stretla. „Teta, toto ste stratili“, vraví jej a naťahuje ku nej malú rúčku s jej svetrom. Zadívala sa na ňu pozornejšie, na jej malú okrúhlu tváričku. Tie oči, hlboké, múdre. Vzala si sveter. Vôbec si nevšimla, kedy ho stratila. Mala ho prevesený cez kabelku. Už veľakrát jej sestra vravela, že takto všetko, čo si cez kabelku prehodí, stratí. „Ďakujem ti veľmi pekne“, rýchlo prehodila , pohladila malú po vlasoch a chcela odísť. V žiadnom prípade sa nechcela stretnúť s mamou toho dievčatka. Nedalo sa však stretnutiu s ňou vyhnúť. „Máte vychovanú a pozornú dcérku, takto by som prišla o niečo, čo pre mňa dosť znamená“, povedala s tichým hlasom. Hlavu veľmi nedvihla , a túžila byť čo najskôr vo svojom byte.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V duchu sa modlila, aby ju nespoznala. „Ďakujem, s manželom sa snažíme vychovávať ju čo najlepšie“, odpovedala jej a usmiala sa na ňu. Trhlo ňou. Tak s manželom – v prvej sekunde nevedela, ako zareagovať. „Je veľmi dôležité, aby sa na výchove podieľali obaja rodičia spoločne“, odvetila po chvíli. Pozrela ešte raz na malú a pomalým krokom odchádzala. Tak veľmi sa chcela rozbehnúť preč, bežať a bežať čo najďalej odtiaľto, od malej, jej matky, od spomienok, ktoré ju v tom momente prepadli, a s ktorými sa bude musieť čo najskôr vysporiadať, to bolo isté.

Kým sa viezla výťahom na siedme poschodie neustále premýšľala, čo tu robia. Presťahovali sa tu, či sú len na návšteve?! V hlave jej hučalo. Hneď si dá doma tabletku na uvoľnenie tlaku v hlave. Koľko je to už rokov? Osem? Nie, deväť rokov. Bude to deväť rokov. Otvorila si dvere do bytu, nákup a kabelku hodila do kúta, neskôr to uprace. Teraz si musí sadnúť. Zvalila sa do kresla v obývačke, v ruke stískala sveter, a odrazu sa rozplakala. Zadúšala sa plačom a cítila, ako sa v nej uvoľňuje dlhé roky utláčaná bolesť a krivda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Milovala ho, tak veľmi ho milovala. Roman, jej Roman. Keď sa stretli prvý raz, s nikým práve nechodila. Zdal sa jej zábavný, milý a pozorný. Mala dvadsaťtri rokov, celý život pred sebou a vo vrecku čerstvý, týždenný diplom z univerzity. Od septembra isté miesto v materskej škôlke, kde stále chcela pôsobiť. Nechcela učiť na základke, chcela recitovať básničky, spievať a hrať sa s tými najmenšími v škôlke. On mal tridsať rokov. No, trošku viac, než si predstavovala, ale chcela len jeho. Nebol z jej rodného mesta, býval asi dvadsať kilometrov ďalej, k nim len dochádzal do práce. Prežili spolu nádherné leto. Nebol s ňou každý deň, ale je to nevadilo. Mal predsa dôležitú pozíciu v práci, musel po večeroch doma riešiť projekty, aby mohol ďalej kariérne rásť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď v septembri nastúpila pracovať do škôlky, zmenil sa jej denný režim. Práca ju napĺňala, deti milovala a práca s nimi jej dávala zmysel. S radosťou celé dni vyhrávala na gitare riekanky, básničky, naháňala sa s nimi po parku a zbierala jesenné farebné listy, ktoré popadali zo stromov. Vzala ho predstaviť domov. Rodičom sa nepozdával, mysleli si, že si môže nájsť aj mladšieho. Raz , keď sa vrátila domov z práce, ju v kuchyni čakala uplakaná mama a značne nervózny otec. Povedali jej to rovno, jej priateľ je ženatý. Neveriacky krútila hlavou. Zajtra sa stretnú, a určite sa do porieši. Nemôže ju takto predsa klamať. Keď jej na druhý deň rozprával, že rodičia sa nemýlia, a majú pravdu, nevedela, čo robiť. Ako takto mohla naletieť. Chcela pauzu. Súhlasil, ale zároveň jej vravel, že s manželkou im to už dlhšie neklape, že spolu žijú len preto, lebo majú spoločný byt, a nemá kam ísť. Ale kvôli nej je ochotný sa rozviesť, veď ju predsa miluje. Nemajú s manželkou deti, určite to pôjde hladko. Uverila, uverila mu. Tak veľmi po tom túžila, že zdravý rozum ustúpil úplne bokom. Rodičia boli sklamaní, nahnevaní, prehovárali ju, vyhrážali sa. Nič nepomohlo, ostala s ním.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Presviedčala samu seba, ich, svoje blízke okolie, že je to správne rozhodnutie. Rozprával jej, ako už pokročili záležitosti okolo rozvodu, ako si právnik myslí, že do leta je rozvedený. Ako sa potom presťahujú k nemu do bytu a začnú spoločný život. Neriešila to, vychutnávala si každú chvíľu s ním a prácou si vypĺňala chvíle, keď s ním nebola.

Raz večer, bol to skoro rok od ich zoznámenia, prišiel nervózny. Nerobil žiadne dlhé predslovy, vyslovil to krátko a priamo, bez emócií. Jeho manželke sa konečne po dlhých rokoch podarilo otehotnieť, čakajú spolu dieťatko, ostáva s manželkou, skúsia to , dajú si ešte raz šancu, veď to malé si to zaslúži. Odišiel. Z bytu, z jej života. Nestihla mu ani povedať, že aj ona si zaslúži takú šancu, aj ich dieťa si zaslúži mať otca. Vedela to len pár dní. Bolo jej ráno zle, bývala malátna a neskutočne unavená. Keď jej lekár oznamoval tú novinku, zľakla sa, ale potom sa na to maličké začala tešiť. A teraz toto. Koniec. Na druhý deň za ňou prišla Romanova manželka, bola už v takom piatom mesiaci, takže Roman klamal, keď je vravel, že sa to dozvedel len nedávno. Ostro na ňu vybehla a vmietla jej do tváre veci, čo ju hlboko ranili. Začali sa prázdniny. Nerozmýšľala dlho. Našla si prácu v Bratislave, ďaleko od domova, od všetkého, čo ju položilo na kolená. Presťahovala sa do dvoch týždňov. Bývať bude zatiaľ na slobodárni, neskôr sa uvidí. Zatrpknutá a sklamaná nechcela ani to jediné , čo by jej po ňom ostalo. Nebude sa dívať celý život na spomienky, ktoré by jej dieťa v nej vyvolávalo. Nerozhodovala sa dlho. Takto to bude lepšie. A zabudne, na všetko, spraví hrubú čiaru za svojím predchádzajúcim životom....

Po troch rokoch stretla muža, ktorý sám vychovával malého synčeka. Jeho exmanželka dala prednosť inému, než rodinnému životu. Malý si ju okamžite obľúbil, ona si ho tiež na prvý pohľad zamilovala. Netrvalo dlho a aj papierovo začali tvoriť rodinu, ktorou boli hádam od prvého spoločného stretnutia. Jakubko, tak sa chlapček volal, jej nahradil prázdne miesto v jej živote, spolu s jeho oteckom, a neskôr, jej manželom. Dnes chodí to druhého ročníka, a robí im obom len radosť. O chvíľku sa vráti zo školy. Uvarí mu na večeru niečo z jeho obľúbených jedál.

„Mami, ahoooj“, zaštrngocú kľúče v zámke a Jakubko sa vovalí dnu. „Si predstav, dnes k nám do triedy prišlo nové dievča. Má také smiešne meno, volá sa Melánia. A od pondelka k nám nastupuje do školy. Sa tu prisťahovala so svojimi rodičmi...“ Pokračoval ako vodopád ďalej, ale ona ho už nepočúvala. Minulosť ju dobehla. Roman sa presťahoval so svojou rodinou do Bratislavy, a akokoľvek je Bratislava veľké mesto, náhoda chcela, aby to bolo akurát to sídlisko, kde býva ona.

Nevie, ako sa bude tváriť, keď ho náhodou stretne v parku, pred blokmi, v obchode, ale vie naisto, že na rodičovské stretnutie bude posielať svojho manžela. Aspoň zo začiatku, kým sa s novou, podivnou situáciou sama nevyrovná. Pretože do rovnakej triedy mohlo chodiť aj jej dieťa, teda, jej a Romanovo dieťa, keby osud nehral občas s ľuďmi kruté hry...            

Miroslava Sčensná - Harvanová

Miroslava Sčensná - Harvanová

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...zo škôlky prestúpila rovno na základnú školu O)) Milujem slovenskú a českú hudbu a mojím snom je naučiť sa hrať na gitare :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéLen tak.....Nezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu