Potrebovala som súrne nejaké spoločenské šaty. Obiehala som obchody s takýmto tovarom dostatočne v predstihu, ale bolo obdobie stužkových slávností a tak výber nestál za veľa.
Konečne sa mi však podarilo nájsť v Bratislave na Obchodnej obchodík, kde to vyzeralo nádejne, a ja som sa už videla, ako sa krútim po tanečnom parkete v krásnych “princeznovských “ šatách. Vošla som teda dovnútra a začala si vyberať, obzerať, obchytkávať... Prišla ku mne tetuška predavačka, ja som už mala vybraté šaty, tak som odkráčala ku kabínke, ona v tesnom závese za mnou. Prvé šaty mi nesedeli, necítila som sa v nich ani na sekundu dobre, tetuška predavačka ich však chválila, materiál, strih, mňa v nich, no proste, silou mocou chcela, aby som si ich vzala. Vyzerala som síce tak, že zo mňa každú chvíľu padne sukňa, ale aspoň by bolo na akcii “vzrušo” :O)
Obliekla som si inú sukňu, peknú, bordovú, a podarilo sa mi obliecť si k nej aj korzet. Zazipsovala som si ho, a poprosila som spomínanú tetušku predavačku, nech ma do neho zašnuruje. Teta šnurovala, šnurovala, popri tom chválila, ako inak, ako vynikajúco vyzerám. Korzet mi bol aj po zašnurovaní akýsi priveľký, na čo som aj upozornila, že mi to nesedí. A tetuška predavačka na mňa vyhlesla: “Nemáte tam síce veľa, tak si kúpite peknú vystuženú podprsenku a bude to”.
Zalapala som po dychu, to vážne si niekto dovolil “uraziť” moje, moje.... “Nóó, ja som so svojimi prsiami nadmieru spokojná, a ani doteraz sa nikto na ich veľkosť nesťažoval” – vrátila som jej to. Korzet mi bol fakt taký veľký, že by som si musela do podprsenky napchať nejaké handričky, ako voľajaká pubertiačka, čo chce zaujať chalana o ročník vyššie....
Pozrela sa na mňa dosť zhrozene, ale nepovedala nič. Korzet som teda vymenila za menší, sadol mi super, nebol s tým problém, zaplatila a s pokojnou dušičkou som odkráčala domov, ukľudňujúc sa v duchu, že s mojimi proporciami to predsa len nebude až také zlé ......
