Veru , veru, náplň do tlačiarne sa mi teraz hodí, keďže mám písať pomerne veľa seminárnych prác. Pri pokladniach , samozrejme, rady dlhé, predlhé. Nakupujúci nervózne postávali, pohoršene sa otáčajúc za inou, voľnejšou pokladňou so šikovnejšou pokladníčkou. Ja som sa od tej, ktorú som si vyhliadla, ani nepohla, rozhodla som sa “vystáť si” tú, a žiadnu inú radu. Pokladníčka stála, blokovala si tak, povedzme “voľnejším tempom” , blokovala tovar a popri tom sa veselo zhovárala so svojou známou, opretou o jeden pult, hneď vedľa pokladne.
Podarilo sa mi, samozrejme nechtiac, začuť monológ danej predavačky:
“...veď som Ti už minule vravela, že je to tu strašné, ľudí tu ani tak teraz veľa nemáme, sú aj horšie dni. Ale ten , veď vieš, neustále nás do niečoho naháňa. Predstav si, že v pondelok sme museli ísť poupratovať oddelenie s odevami. Chápeš to? Veď mám obsluhovať pokladňu. Máme málo zamestnancov, tak sa snaží “látať” ako vie. A včera došiel za nami, aby sme šli pozbierať košíky. Ale som mu povedala, že nikam nejdem! Veď do potravín musíme mať zdravotné preukazy. A ja žiaden nemám. A si predstav, že o chvíľu došiel, a doniesol mi zdravotný preukaz na moje meno aj s dátumom prehliadky!!! No to mu hneď vravím, že nikam nejdem, nie je to moje, viem predsa, kedy som bola u lekára.....”
Padla mi sánka. To sú teda praktiky. Dívam sa na predavačku, dosť podozrivo si ju obzerám, až si ma začína obzerať aj ona. Na to, že to vravela tak hlasno, že keby náhodou šiel okolo niekto nadriadený, tak ma okamžitú výpoveď, a možno na krku nejaký finančný postih za ohováranie a kazenie dobrého mena podniku. Veď kto by už len tomu uveril, že tak seriózny obchodný reťazec, ako Tesco, by sa znížilo k takým praktikám, ako vystavovanie falošných zdravotných preukazov pre svojich zamestnancov...
A tak som si , odnášajúc v taške práve nadobudnutý tovar, rozmýšľala, ako prichádza Tesco ku certifikátom napríklad na svoje potraviny. Možno si ich rovnako vyrába samo, respektíve zakupuje niekde v zastrčenom rohu na “Miletičke”.
Boli to dosť silné slová z úst predavačky , nehľadiac na to, že sme to začuli všetci, čo sme tam stáli okolo. Možno na nich nie je nič pravdy, veď to je len také “začuté od pokladne”, ale pokoj mi to nedá ešte ani dnes....
